Štatistiky použité v štúdii o bohatstve sú voľne prístupné. V publikovanej podobe majú množstvo chýb, ako napríklad údaj že Taiwan má menej obyvateľov ako Bratislava, a z nich je 3500% dospelých, ale po kontrole dát som väčšinu chýb opravil. Výsledkom je nasledovná tabuľka, kde som sa pozrel aké percento ľudí patrí do najbohatších 10% a 1%. Tieto výpočty, ako aj údaje o Gini indexe pre bohatstvo, sú priamo z danej štúdie. Gini index pre príjmy je z CIA World Factbook, mieru šetrenia som našiel v dokumentoch OECD a výdaje na charitu zväčša pochádzajú z národných štatistických úradov.
Hneď na začiatku zaujme jedna vec: Spojené Štáty sú na ôsmej priečke v miere bohatstva pre ľudí nad 61 000 dolárov, ktoré treba aby boli medzi 10% najbohatšími na svete. Nie je to však až natoľko prekvapujúce. Hoci podľa vládnych štatistík bolo v roku 2000 v USA priemerné bohatstvo 165 000 dolárov na obyvateľa (štúdia uvádza číslo 144 000 dolárov), číslo pre centrálnu tendenciu, kde polovica ľudí je pod týmto číslom a polovica nad, bolo 46 500 dolárov. Nielen to: 15% Američanov nevlastní nič – ich miera bohatstva je pod nulou. Preto neprekvapuje ani štatistika, že Spojené Štáty majú najvyššiu nerovnosť bohatstva.
Oveľa zaujímavejší je zoznam krajín, kde sú ľudia bohatší ako v Spojených Štátoch. S jednou výnimkou, Austráliou, ide o krajiny, ktoré boli zničené v druhej svetovej vojne. Takmer všetky krajiny majú vyššie dane ako Spojené Štáty, a s výnimkou Veľkej Británie sa tieto krajiny skoro nikdy nezúčastňujú vojenských kampaní. Na druhej strane tabuľky sú krajiny ktoré, okrem Kanady, buď viedli vojny po druhej svetovej vojne, alebo míňajú značné prostriedky na obranu. Toto vyvracia názor, že vojna sa oplatí.
V kategórii najbohatšieho percenta, na ktoré treba mať vyše pol milióna dolárov, USA vedie. Toto neprekvapuje, pretože na rozdiel od priemerných ľudí v rozvinutých krajinách, bohatí ľudia si môžu dovoliť presťahovať sa do oblastí z nižšími daňami.
V mojom štúdiu som sa tiež pozrel na mieru šetrenia a výdajmi na charitu. Miera šetrenia by mala mať veľký dopad na priemerné bohatstvo, ale ako ukazuje moja druhá tabuľka, nenašiel som žiadnu koreláciu medzi šetrením a bohatstvom. Vysvetľujem si to tým, že šetrenie nemá okamžitý dopad na bohatstvo, a že namiesto štatistík z roku 2000 by som sa mal pozrieť na dlhodobé trendy. Napríklad Čína, ktorá mala mieru šetrenia 35% v roku 2000, mala takmer 60% minulý rok, a tak očakávam, že priemerné bohatstvo Číňanov prudko vzrastie. Na druhej strane spektra sú Spojené Štáty. Hoci tu ľudia trochu našetrili pred šiestimi rokmi, minulý rok tu bola miera šetrenia -1%, a minulý mesiac -0,6%. Priemerné bohatstvo Američanov sa teda znížilo.
Výdaje na charitu ponúkajú ďalšiu zaujímavú perspektívu. Ďaleko najvyššie výdaje na obyvateľa sú v Spojených Štátoch (údaje sú z roku 2003, teda predtým ako sa najbohatší Američania rozhodli darovať väčšinu svojho majetku a výrazne zdvihli priemer), zatiaľ čo najnižšie sú v najbohatšej krajine, Japonsku. Napriek tomu má Japonsko najväčšiu rovnosť príjmov aj bohatstva. Korelačná tabuľka jasne ukazuje, že čím väčšia nerovnosť, tým viac ľudia minú na charitu. Ukazuje sa, že ak štát nemá dobrý systém podpory sociálne slabších, bežní ľudia ho zastúpia. Na druhej strane, ak štát pomáha chudobnejším, ľudia necítia veľkú potrebu pomáhať iným.
Vo všetkých dátach som zohľadnil paritu kúpnej sily, a napriek tomu je ešte stále lepšie byť Japoncom, Španielom či Nemcom ako Američanom.
