V lete v roku 1864 Severné vojská obsadili Atlantu a na jeseň ju vypálili do základov. Na jej mieste mala stáť nová Atlanta, kde čierni a bieli nažívajú v mieri, a ktorá by bola príkladom pre ostatné mestá na Juhu. Spočiatku sa to miestnym obyvateľom darilo. Černochov však pribúdalo, a starší, bieli osadníci si nevedel zvyknúť na to, že toľko černochov, ktorí ešte pred niekoľkými rokmi žili na plantážach a farmách, naraz začalo žiť v meste.
Vďaka segregácii si museli černosi vytvoriť vlastné holičstvá, obchody a krčmy. Darilo sa im, a onedlho sa zo zakríknutých a utiahnutých bývalých otrokov stali plnohodnotnými obyvateľmi mesta. Federálna vláda veľa z nich zamestnala na pošte, v rozvoze potravín a odvoze smetia, a tak sa zdalo, že hoci tvorili iba štvrtinu obyvateľov, černosi boli všade. Belosi sa začali báť.
1906 bol volebný rok, s dvoma demokratickými kandidátmi na post guvernéra štátu Georgia. V tomto čase bola Georgia ešte stále veľmi konzervatívna, a Demokrati boli vtedajší konzervatívci. Demokratická strana bola stranou Jeffersona Davisa, a aj po prehratej vojne ostala veľmi populárna. Do päťdesiatych rokov minulého storočia Demokrati dominovali Georgiu do takej miery, že Republikáni ani nestavali kandidátov na posty guvernérov a senátorov. A preto boli obaja kandidáti Demokrati: Hoke Smith a Clark Howell.
Hoke Smith bol bývalým federálnym ministrom vnútra počas vlády Grovera Clevelanda. Za jeho ministrovania sa mu podarilo obmedziť moc železničných monopolov a trochu zlepšiť životné podmienky robotníkov. Pred jeho kandidatúrou vychádzal s černochmi pomerne dobre, ale aby mal šancu byť zvolený musel zmeniť názor. Per voľbami sľuboval, že zruší všetky volebné práva černochov, ktoré voliči vtedy videli ako hlavný dôvod prosperity čiernych obyvateľov Atlanty. Smith bol tiež vydavateľom Atlanta Journal, najväčšieho večerníka v meste. Tieto noviny prinášali každý deň články o beloškách znásilnených černochmi a o čudných rituáloch ktoré sa vraj odohrávali v černošských kostoloch.
Druhým kandidátom bol Clark Howell. Ten bol pre zmenu šéfredaktorom najväčších ranných novín, Atlanta Constitution, a nechcel sa nechať Smithom zahanbiť. Jeho noviny písali o ešte horších veciach, vo väčšom detaile. Howell obvinil Smitha že bol moc mierny na černochov, že ich volebné právo už bolo dostatočne obmedzené, a že namiesto ďalších obmedzení by mali černochom zakázať žiť v mestách a vlastniť firmy. Len pre zaujímavosť, oba denníky sa neskôr zlúčili, a doteraz sú vydávané pod názvom Atlanta Journal Constitution.
V sobotu 22. novembra vytlačil Atlanta Constitution článok takmer cez celú prednú stranu o štyroch beloškách údajne znásilnených černochmi. Journal poobede napísal podobný, ale oveľa detailnejší a krvavejší článok. Walter White, ktorý mal vtedy 13 rokov a ktorý sa neskôr stal prezidentom Národnéj organizácie na podporu farebných ľudí (NAACP), spomína: tieto články „boli tak zvyčajné a známe, že – keď si na ne dnes spomeniem – nezanechali vo mne žiadny dojem. Články sa však začali objavovať častejšie, a roztiahli sa na osem stĺpcov namiesto obvyklých dvoch až štyroch.“
Večer sa zhromaždil dav ľudí, ktorí žiadali vydanie vinníkov na lynčovanie. Keď žiadnych nedostali (doteraz sa ani jedno zo štyroch znásilnení nepotvrdilo), vydali sa do černošskej časti mesta. Cestou rozbíjali výklady čiernych obchodov, a každého, kto nestihol utiecť, dobili na smrť. Miestnemu vojsku, ktoré bolo povolané okolo polnoci, sa nepodarilo rozohnať dav; až hustý dážď okolo druhej nad ránom poslal belochov domov.
Na druhý deň noviny napísali, že veľa černochov opustilo Atlantu, a že ostatní už nebudú problémom, lebo sa stiahli do domov a opustili svoje obchody a krčmy. Skutočnosť však bola iná: černosi sa začali v tajnosti ozbrojovať. Večer vyrazilo do ulíc niekoľko menších skupín belochov, ktorí chceli vyhnať zvyšok černochov z Atlanty. Stretli sa však s odporom na ktorý neboli pripravení, a museli ustúpiť.
Toto opäť rozvášnilo belochov, ktorí tiež začali meniť palice za pušky. V pondelok sa stretlo niekoľko stoviek černochov, aby prejednali posledné udalosti a spísali návrh prímeria. Tu na nich belosi, tentoraz podporovaní policajtmi a armádou, zaútočili. V prestrelke zahynulo niekoľko černochov a jeden beloch. 250 černochov bolo zatknutých.
Nepokoje sa konečne sčasti utíšili na štvrtý deň, a úplne skončili o deň neskôr, najmä vďaka snahe miestnej cirkvi. Počas nepokojov zomreli dvaja belosi – jeden zastrelený a staršia pani, ktorá dostala infarkt keď videla dav ubiť černocha na smrť. Počet čiernych obetí sa nikdy nedozvieme: odhady sa líšia od 24 mŕtvych po vyše stovku.
Na niekoľko mesiacov po nepokojoch sa podarilo udržať komisiu pozostávajúcu z belochov aj černochov, ktorá riešila spory medzi týmito dvoma skupinami. Nepokoje však mali aj iné dôsledky. Atlanta sa rozdelila na dve zóny, a doteraz sa tu rasy nemiešajú. Smith sa stal guvernérom a onedlho zakázal alkohol, ktorý vraj zapríčinil vyčíňanie belochov (tiež vraj bol zodpovedný za všetky údajné znásilnenia). V roku 1908 Smith podpísal zákon, ktorý prakticky zrušil volebné právo černochov. Podľa tohto zákona mohli voliť iba ľudia ktorí mali isté množstvo majetku, zaplatili voličskú daň a dokázali že vedia čítať a písať.
Do konca segregácie na juhu sa o týchto rasových nepokojoch v Atlante nikde nepísalo. Atlanta Journal Constitution, nástupca novín ktoré boli čiastočne zodpovedné za tieto nepokoje, sa o nich doteraz nezmienil. Vytlačili iba krátky článok o spomienkovom pochode k stému výročiu nepokojov. A tak jeden z najhorších rasových útokov v histórii Amerického Juhu pomaly upadá do zabudnutia.
