Aký je nový Írsky premiér

Autor: Jozef Purdeš | 21.7.2017 o 8:20 | Karma článku: 2,13 | Prečítané:  294x

Leo Varadkar, najnovší Írsky premiér, sa dostal do svetových medií kvôli svojej otvorenej homosexuálnej orientácii. To je však jeho najmenej dôležitá vlastnosť.

Aby sme porozumeli prečo a ako bol Varadkar zvolený, treba najskôr pozrieť na špecifiká Írskej politiky. Napriek vynikajúcemu volebnému systému je totiž Írsko prekvapivo nedemokratické, a premiérova hlavná úloha je udržať stav, kde vždy iba jedna z dvoch politických strán zvíťazí vo voľbách a sformuje vládu.

O volebnom systéme som podrobnejšie písal v inom článku, tak iba v krátkosti: volí sa tu niekoľko kandidátov v každom volebnom okrese, v jedno-kolových voľbách. Vďaka preferenčným hlasom žiaden kandidát nemusí získať nadpolovičnú väčšinu, a nikomu neprepadnú volebné hlasy. Víťazná strana zostaví vládu priamo alebo zostaví vládnu koalíciu. V súčasnosti sme vo výnimočnej patovej situácii, keď žiadna strana nemôže zostaviť väčšinovú koalíciu, a tak víťaz volieb vládne s tichou podporou druhej najväčšej strany. Predseda vládnucej strany je automaticky premiérom (v Írsku sa mu hovorí Taoiseach; vyslovuje sa „týšák“).

Írsky volebný systém znamená, že stačí veľmi málo hlasov na zvolenie kandidátov. Napríklad Varadkara priamo volilo iba niečo vyše 8000 ľudí z vyše troch miliónov voličov. V tom čase bol predsedom strany, a teda aj premiérom, Enda Kenny, ktorý dostal okolo 13 000 hlasov. Keď Kenny tento rok odstúpil, Varadkara zvolilo za predsedu strany a nového Írskeho premiéra iba niekoľko stoviek členov predstavenstva strany. (Za pozornosť tu stojí, že nadpolovičná väčšina radových členov hlasovala za protikandidáta, ale hlasy predstavenstva a poslancov majú oveľa väčšiu váhu.) Takto zvolený človek nemá mandát od voličov viesť krajinu; jeho prioritou je postarať sa o elity, ktoré ho zvolili, a ktoré majú moc ho odvolať.

Aj kvôli nedostatku mandátu je miestna politická scéna už takmer sto rokov, od začiatku Írskej nezávislosti, skamenelá. Premiérmi boli predsedovia iba dvoch strán, Fine Gael a Fianna Fáil. Okrem krátkeho obdobia pred voľbami tu politika pripomína skôr klub starých chlapov, ktorých nič nevyvedie z miery a ktorí sú vo svojich pozíciách zabetónovaní až kým sa nerozhodnú ísť do dôchodku. Mocenské elity tento stav udržujú troma spôsobmi:

1. Pravidlami politickej slušnosti, o ktorých by sa kapitánovi Dankovi nesnívalo ani v najmokrejšom sne. Poslanci (najmä nezávislí), ktorí sa odvážia otvoriť ústa v parlamente, môžu byť dočasne vyvedení zo sály alebo im je zakázané pokračovať v prejave. Ak si politická strana dovolí moc kritizovať vládu, je obvinená z „nedostatočne lojálnej opozície“. A vďaka jednému z najprísnejších zákonov na ochranu osobnosti na svete je veľmi ľahké umlčať nepohodlných politikov mimo parlamentu.

2. Kontrolou médií. Väčšina starých médií je kontrolovaná buď štátom alebo firmou Írskeho miliardára Dennisa O'Briena. Média prepojené na štát nemajú problémy okamžite vyhodiť novinárov, ktorí sa začnú špárať do škandálov miestnych elít. Naposledy to bola novinárka, ktorá začala vyšetrovať políciu pre odpustenie dopravných priestupkov spáchaných poslancami vládnej koalície. O'Brien je prepojený na štát množstvom firiem a kontraktov, a nebojí sa zažalovať aj Írsky parlament keď sa tam otvorene diskutuje o niektorých týchto kontraktoch (jeho žaloba je v súčasnosti na Najvyššom Súde). Nezávislé médiá, najmä na Internete, sú zodpovedné za zverejnenie množstva škandálov, ale zatiaľ nemajú dostatočnú sledovanosť. A elity začínajú tlačiť späť: najnovšie sa policajti súkromne vyhrážali bloggerke, ktorá skúmala podnikanie súčasnej ministerky sociálnych vecí.

3. Políciou. Polícia je tak prepojená s politickými elitami, že z jej škandálov by sa musel červenať aj Robert Kaliňák. Polícia odpúšťala vládnym politikom dopravné priestupky, zastavovala vyšetrovanie vážnych trestných činov príbuzných a priateľov politikov, a spúšťala kampaň očerňovania a vyšetrovania policajtov, ktorí na nieto praktiky upozorňovali. Keď sa konečne, vďaka hŕstke nezávislých poslancov, kvôli tomuto vytvorila vyšetrovacia komisia, policajné prezídium záhadne postrácalo mobilné telefóny a „omylom“ skartovalo dokumenty, o ktoré komisia žiadala. Najnovšie sa polícia zaplietla do spolitizovaného súdneho procesu proti opozičnému poslancovi, kde sa policajti dopustili množstva krivoprísažných vyhlásení.

Do tejto politickej situácie bol zvolený Leo Varadkar, neschopný úradníček, ktorý sa dostal k moci prirýchlo. Varadkar sa stal najmladším premiérom v dejinách Írska, iba desať rokov po tom čo bol prvýkrát zvolený do parlamentu.

Leo Varadkar sa narodil indickému otcovi a írskej matke. Vyrastal v pomerne dobrých pomeroch a dostal sa na vysokú školu do Trinity College, kde najskôr študoval právo a potom prešiel na medicínu. Zlé jazyky o ňom hovoria, že nikdy nevedel čo je to byť chudobným, a doteraz si nechce potriasť ruku s bežnými ľuďmi aby od nich náhodou nechytil chudobu. O politiku sa začal zaujímať už na škole, ale jeho prvá zvolená funkcia prišla až v roku 2004, keď bol zvolený do miestneho zatupiteľstva. O tri roky neskôr bol zvolený do parlamentu, a od roku 2011 bol postupne ministrom pre šport, ministrom zdravotníctva a ministrom sociálnych vecí.

Na svojich ministerských postoch sa ukázal ako pomerne neschopný. Udržiaval existujúci stav, hoci v predvolebnej kampani sľuboval zmeny, a do médií sa dostal jedine keď omylom povedal čo nemal alebo navrhoval riešenia problémov ktoré boli tak odtrhnuté od reality že si vyslúžili všeobecný posmech. Jeho jediným politickým úspechom bolo, keď sa verejne priznal ku svojej sexuálnej orientácii počas referenda za povolenie homosexuálnych manželstiev, a podľa niektorých komentátorov tak prispel k úspechu tohto referenda.

Ako premiér na tom Varadkar nie je o nič lepšie. Už niekoľko dní po tom, čo sa dostal do funkcie, stratil prvé parlamentné hlasovanie. Začal ohrozovať nezávislosť súdov, za čo si vyslúžil veľmi prísne a verejné pokarhanie od predsedu sudcovskej rady, a hlavná opozičná strana my veľmi hlasno vynadala za to, že sa vyjadril kriticky voči policajtom ktorí krivo prisahali v spolitizovanom procese proti účastníkom protivládnej demonštrácie spred dvoch rokov. V každom z týchto prípadov zatiaľ Varadkar zahrabal hlavu do piesku a spoliehal sa na to, že spriaznené médiá jeho pochybenia nebudú rozoberať. Zatiaľ sa mu táto taktika vypláca.

Varadkar je jednoducho politické nemehlo. Pôsobí naivným dojmom a vyzerá ako keby žil vo vlastnej, alternatívnej realite. Možno to nie je zlý človek (ku cti mu slúži aj to že sa nesnaží využiť svoju sexuálnu orientáciu alebo rasu na politické výhody), no je veľmi prostoreký vo svojich prejavoch. Ako minister už za to bol kritizovaný, a ako premiér si nemôže dovoliť povedať čo si myslí, hlavne keď jeho svetonázor sa nestotožňuje s myslením väčšiny voličov. Ak sa veľmi rýchlo nezmení a nezačne riešiť úlohy pre ktoré bol dosadený do funkcie - riešiť škandály s políciou, upadajúce staré médiá a klesajúcu disciplínu v parlamente - najmladší Írsky premiér sa môže stať aj najkratšie slúžiacim.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo sú v novembri prázdniny? Lebo na hraniciach už nestrieľajú ľudí

Pred 28 rokmi padla aj na Slovensku železná opona. Tí, ktorí ju strážili, dodnes oslavujú.

SVET

V New Yorku došlo k výbuchu, útočník zranil len seba

Podľa stanice ABC News je príčinou nastražená bomba.

DOMOV

Fico útočil na opozíciu a médiá. Kisku vyzval, aby vymenoval sudcov

Nech urobíme čokoľvek, všetko je zlé, tvrdí.


Už ste čítali?