Tom sa narodil v januári 1926. Devätnáste narodeniny oslavoval s obrovským ohňostrojom, ako mi povedal, v Ardennách. Dnes je na dôchodku, obézny, s vysokým krvným tlakom a po troch operáciách chrbta, ale stále veľmi pri živote, rád rozprávajúc príbehy s mladosti. Hoci som sa s ním rozprával iba dve hodiny, veľmi rýchlo som sa o ňom dozvedel viac ako som pôvodne očakával. Je to veľmi žoviálny starší pánko, plný vtipov a zábavných príhod. Jedine jeden príbeh ho deprimoval, príbeh o tom, ako stretol svojich prvých Sovietskych vojakov.
„Moja jednotka sa nezastavila v Plzni,“ povedal mi po tom, čo zistil že som z bývalého Československa a chcel sa pochváliť, že tam tiež bol. „Išli sme smerom na Prahu, až kým sme došli k ďalšiemu mestu, kde sme prekročili rieku. Na druhej strane sa nám vzdalo niekoľko nemeckých vojakov, s nákladným autom.“
„Doteraz si pamätám, kde to bolo. Od rieky sme išli okolo dvesto metrov, a potom ulica zabočila ostro doľava. Na rohu stál taký malý hotel, a pri vchode na schodoch sedel starší pán, asi s manželkou; obaja Česi. Pozerali ako sme odzbrojili Nemcov a posadili do ich vlastného nákladiaku a pripravili sa poslať ich do tábora.“
„Vtedy prišli ruskí vojaci. O chvíľu sme dostali príkaz odovzdať im Nemcov a stiahnuť sa. Len čo sa tak stalo, Rusi väzňov vysadili a poslali ich niekam peši. Zbytok nasadol do nákladiaka, ale ten mal kolesá ponorené v blate, a preto opäť vystúpili a auto potlačili. Vodič vyhnal motor so vysokých obrátok, a keď vojaci auto vytlačili z bahna, to vystrelilo ako raketa a narazilo priamo do vchodu toho malého hotela. Pán a pani boli na mieste mŕtvi.“
„Bol som v skupine, ktorá ich musela pochovať. Hneď po náraze Rusi odišli; ani sa neboli pozrieť do koho vlastne narazili. Prežil som toho vo vojne veľa, ale toto bolo ďaleko najhoršie.“
Tom je presvedčený, že sa toto stalo na predmestí Prahy. Pred pár rokmi tam bol, a vraj našiel presne to miesto, kde sa táto príhoda udiala. Ja si nie som taký istý. Ale viem jedno: tento príbeh nebol vymyslený, a hoci možno detaily boli trochu odlišné, tento devätnásťročný veterán bitky v Ardennách doteraz považuje pochovávanie obetí svojich ľahostajných spojencov za svoj najhorší zážitok z vojny.