Ľudia mali vždy rôzne médiá na ukladanie informácií, ale postupom času sa ich pomer menil. Sumerci písali na hlinené tabuľky. Egypťania a Mayovia vytesávali do kameňa. Rovnako robili mnohé iné rané civilizácie. Tisícky rokov neskôr sme ešte stále schopní rozlúštiť, o čom písali. Postupne prišiel papier a jeho odrody. Dalo sa naňho písať jednoduchšie, viac sa naň zmestilo, a ľahšie ho bolo možné skladovať. To spôsobilo dve zmeny. Ľudia začali zaznamenávať viac informácií. Nie že by bolo viac o čom hovoriť; priemerná kvalita informácií poklesla. Druhá zmena bola životnosť papiera. Zatiaľ čo ani výbuch sopky nedokázal zničiť informácie vytesané do kameňa (daný výbuch nezničil ani fresky – maľby na omietke), oheň veľmi rýchlo premenil papier na popol. Požiar v knižnici v Alexandrii narobil viac škody pre ľudské poznanie ako akákoľvek iná katastrofa.
Nové médium však nie je jediné, čo prináša zmeny do procesu narábania s informáciami. Rôzne zlepšenia v rámci média môžu byť rovnako dôležité. Vynález kníhtlače sprístupnil písané informácie masám a zrýchlil šírenie informácií. Toto spôsobilo ďalšie dve zmeny. Priemerná kvalita informácií opäť poklesla, ale jej životnosť sa zlepšila, vďaka presným kópiám dokumentov. Postupom času sa distribúcia informácií natoľko zlepšila, že ani verejné pálenie kníh informácie nezničilo.
To sme však už v minulom storočí. Nové médiá, ako fotografie, zvukové nahrávky a neskôr rádio a televízia zabezpečili rýchlejšie šírenie informácií. Pre bežných ľudí, fotografie vystriedali maľby. Rodinné portréty sa stali otázkou niekoľkých minút, zatiaľ čo vzdialené krajiny boli po prvý raz priblížené ľuďom, ktorí nechodili do múzeí. Avšak ako v prípade písma, aj tu sa technológia postupne zlepšovala a fotografie sa stali všednými.
Obtiažnosť šírenia informácií je úzko spätá so stupňom vývoja spoločnosti. Čím vyspelejšia spoločnosť, tým ľahšie sa šíria informácie. A čím ľahšie a rýchlejšie sa dajú šíriť informácie, tým rýchlejšie sa spoločnosť vyvíja. Bohužiaľ, táto symbióza má aj negatívny dopad: s rastúcou dynamikou šírenia informácií stúpa ich množstvo, ale klesá ich kvalita a životnosť. A teraz sme sa dostali do situácie kde životnosť informácií je tak mizivá, že neprežije ani nás, nieto stovky alebo tisícky rokov. História bude mať v dobe našich generácií obrovskú čiernu dieru.
Dnes už málokto používa film na fotennie a pero a papier na písanie. Fotíme stovky fotiek s digitálnymi fotoaparátmi, dúfajúc že aspoň zopár sa vydarí. Dopisujeme si cez e-maily, SMS-ky alebo úplne neosobne, cez správy ktoré nie sú určené nikomu konkrétnemu, na miestach ako Facebook a Twitter. Kvalita našich príspevkov hlboko poklesla: kým počas éry papierových dopisov sme boli osobní a sústredili sa na podstatné veci, teraz človek ráno napíše ako zaspal, doobeda zmení ukazovateľ svojej nálady a večer sa posťažuje že si pri nastupovaní do auta narazil lakeť. Aj v rámci počítačov sa náš vzťah k informáciám zmenil. Pred desiatimi rokmi sme mali všetko uložené na pevnom disku alebo disketách. Dnes je väčšina toho čo napíšeme na serveroch, kde ich nemôžeme kontrolovať. Nie že by diskety poskytovali lepšiu ochranu; málokto má ešte zariadenie na ich prečítanie, ale aspoň sme mali akú-takú kontrolu nad uchovávaním našich informácií.
Sám som sa stal obeťou týchto zmien v tvorení a uchovávaní informácií. Množstvo mojich fotiek, ktoré som spravil mojim starým digitálnym fotoaparátom pred šiestimi až ôsmimi rokmi, sa stratilo. Pravdepodobne v jednom z množstva pevných diskov, ktoré prestali so mnou spolupracovať. Tie fotky, ktoré ešte mám, sú mi takmer nanič. Mám ich toľko že nájsť tú jednu ktorá sa skutočne vydarila je takmer nemožné. Aj preto som sa vrátil k filmu.
Rodinné fotografie na tom nie sú o nič lepšie. Doma máme obrovské množstvo fotografií siahajúcich päťdesiat a viac rokov dozadu, ale za posledných niekoľko rokov máme dieru. Fotky sú niekde v počítači, ale budú tam už len krátko, kým sa nepoškodí pevný disk. Potom ich budeme mať iba na jednom z desiatok CD-ROM nosičov, kde ich nájdeme iba ťažko.
S písaním to nie je o nič lepšie. Komunikujem cez e-mail od roku 1995, ale archív mi siaha iba sedem rokov dozadu. Aj keby sa starším mailom nič nestalo, moderný softvér by ich už neprečítal. Dopisy a pohľadnice mám však odložené všetky, a doteraz sú čitateľné a vyvolávajú spomienky vždy keď si niektoré pozriem. Dokonca aj taká štruktúrovaná činnosť ako písanie článkov do tohto blogu nie je taká jednoduchá. Myslím, že mám pôvodné články uložené na štyroch rôznych počítačoch, a aj keby ste ma zabili tak nenájdem konkrétny článok v priebehu niekoľkých minút. Hoci nekomunikujem na Facebooku alebo Twitteri, viem si predstaviť že moje správy tam by boli nenávratne stratené alebo zabudnuté v priebehu mesiacov. Zošity a práce zo školy, napísané alebo vytlačené na papieri, mám však stále.
Nemienim byť historickou postavou po ktorej musí ostať niečo, čo by ma pripomínalo o stovky rokov. Bol by som však rád, keby po mne niečo ostalo pre mojich potomkov. Digitálne technológie mi to nedovolia. A preto sa vraciam k základom. Fotím na film. Píšem na papier. Posielam listy a pohľadnice. Robím všetko pre to, aby som nezabudol.
