reklama

Cestou-necestou: Krížom cez Írsko

Mesiac január trávim na predĺženom pracovnom pobyte v Dubline, a tak som si povedal že si nenechám ujsť príležitosť a preskúmam časť ostrova. Vyzbrojil som sa mapou, blokom s perom a fotoaparátom, a išiel som objavovať čo už tisícky ľudí predo mnou objavili.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)


Lough McHugh

Z Dublinu som vyrazil na západ, navštíviť Carrick-on-Shannon. Vraj je to známa turistická atrakcia, najmä pre tých, čo idú loďou dole riekou Shannon, a ja som si povedal že by to bolo pekné miesto dať si sobotný obed. Cesta nebola moc zaujímavá, ale potešilo ma, že nová diaľnica mi umožnila mi napredovať rýchlejšie ako som predpokladal. V duchu som za to poďakoval Európskej únii; popri ceste bola totiž tabula, informujúca ma o tom že 85% prostriedkov na postavenie diaľnice prišlo z fondov EÚ. Počas víkendu som videl desiatky týchto tabúľ, popisujúcich financovanie nielen ciest, ale aj takých drobností ako tri lavičky a stôl pri malom jazere.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď diaľnica skončila (a ja som zaplatil svoje tri Eurá za jej použitie), krajina sa pomaly začala meniť. Trochu sa zvlnila, a nasiaknutá pôda tvorila kaluže a jazerá všade, tak som si takmer nevšimol Lough Owel, jedno z väčších jazier, pri ktorých som sa zastavil. Cesta viedla cez množstvo malých potokov, ktorým, ak sú dosť široké na to aby sa museli preskakovať, tu hovoria rieky. Aj zvieratá sa začali meniť: namiesto kráv som videl čím ďalej tým viac oviec.


Kylemore Abbey

Carrick-on-Shannon ma sklamal. Čiastočne za to bolo zodpovedné počasie: ťažké čierne mraky a silný vietor. Čiastočne aj to, že som tam dorazil ešte pred dvanástou, a všetko bolo mŕtve a pozatvárané. Viem si však dobre predstaviť obchody a reštaurácie pootvárané, s množstvom ľudí pri nábreží a v úzkych uličkách. Ja som sa radšej rozhodol ísť ďalej a naobedovať sa v meste Westport.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta medzi Carrickom a Westportom bola užšia, a hoci bola maximálna povolená rýchlosť 100 km/h, cez osemdesiatku som sa nikdy nedostal. Lúky vystriedali močiare a rašeliniská, a známe kamenné múriky lemovali cesty a kopce. Takmer všetky ovce, ktoré som videl mali červenú farbu na chrbte. Neskôr mi jeden farmár povedal, že to aby sa dalo rozlíšiť ktoré ovce už boli oplodnené baranmi. Vraj sa baranom maľujú bruchá na červeno, a farba sa v procese oplodnenia prenesie na ovce. Neviem, či by som mu mal veriť – videl som totiž aj zopár baranov s červenými chrbátmi.

Westport bol oveľa krajší ako Carrick. Hoci v tom čase už husto pršalo (pršať začalo keď som opustil Carrick), spravil som si krátku prechádzku po nábreží a išiel na obed a pivo. Potom som vyrazil na juh, do mesta Clifden, cez najkrajšiu časť môjho výletu. Cesta vedie čiastočne popri pobreží, a čiastočne medzi strmými kopcami. Lialo ako z krhly a pôda už bola presiaknutá, a tak všetok dážď stekal v malých, ale silných prúdoch dole kopcami. Tieto prúdy boli občas tak silné, že vytvorili vodopády ktoré mi zalievali auto ako som pri nich šiel. Hustý dážď a hmla ma pripravili o západ slnka niekde v okolí Killary Fjord, ale napriek počasiu som sa zastavil aspoň pri Kylemore Abbey, nádhernom kaštieli na pobreží malého jazierka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


Cliffs of Mohr

Do Clifdenu som sa dostal po západe slnka, a tak som sa hneď pohol ďalej, do Galway, kde som chcel stráviť noc. Cesta viedla cez močiare a rašeliniská, ktoré sú vraj veľmi pekné, ale v tme a hustom daždi som nič nevidel. Zo zadu sa na mňa tlačili autá, ktorým sa nepáčilo že som išiel iba medzi šesťdesiat a osemdesiat, a pred sebou som občas zbadal na ceste ovcu, ktorej sa bolo treba vyhnúť. Napriek všetkému som do Galway dorazil v poriadku, ubytoval sa a vyrazil do ulíc spoznávať Írske dievčatá. Bohužiaľ, v tomto je Galway podobné Dublinu: všetky dievčatá ktoré som stretol boli z Poľska.

Druhý deň som vyrazil ďalej na juh si pozrieť Cliffs of Moher, vysoké skaly spadajúce priamo do mora. Počasie sa umúdrilo, a keď začalo svitať uvedomil som si, že bude čiastočne slnečno. Hlavnú cestu ku skalám som však našiel zavretú, a tak som sa ocitol na lokálnych cestách, často nič viac ako dve vyjazdené koľajnice v tráve. Terén bol veľmi kamenistý, s kamennými múrikmi všade kam som dovidel. Kedysi som čítal, že počas hladomoru nútili Angličania Írov stavať tieto múriky aby mali čo robiť namiesto toho aby pripravovali vzburu alebo spôsoby ako schovať potraviny namiesto toho aby ich odovzdali autoritám ktoré ich potom posielali do Anglicka. Až keď som videl tieto múry naživo som si uvedomil obrovský rozsah týchto aktivít.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri Cliffs of Moher som mal šťastie. Známi ma varovali, aby ma neodfúklo, a rozprávali mi príhody ako im vetry pri pobreží sfúkli okuliare, šále a čiapky. Keď som tam prišiel, bolo takmer bezvetrie a slnečno. Ani osem euro parkovné na prázdnom parkovisku mi mohlo pokaziť náladu. Útesy sú naozaj úchvatné, ale infraštruktúra okolo nich za moc nestojí. Európska Únia zaplatila za nové chodníky a ohrady okolo útesov, ale to málo čo som videl pri nich (vraj nejaké podzemné informačné centrum) bolo zatvorené. Vrátane záchodov...


Cliffs of Mohr z druhej strany

Od skál som sa vybral krížom cez ostrov k mestu Limerick a odtiaľ k Wexfordu. Môj navigačný aparát mi povedal, že mi potrvá štyri hodiny bez prestávky kým sa dostanem do Wexfordu, tak som sa moc nezastavoval. Krajina sa pomaly menila: kamenisté stráne a močiare boli vymenené trávnatými lúkami, domy boli väčšie a lepšie upravené, a aj stromy rástli rovnejšie, nezmrzačené silnými vetrami. Limerick, o ktorom mi bolo povedané že je hlavným mestom vrážd v Írsku, my nezaimponoval. Práve dávali dole vianočné ozdoby, a tak niekoľko ciest bolo zablokovaných a mal som trochu problémy sa cez mesto dostať. Cestou do Wexfordu som sa ešte zastavil na jedno pivo v meste New Ross, známym replikou lode z devätnásteho storočia.

Wexford, ktorý slúžil ako letovisko pre ľudí z Dublinu, ma sklamal. Mesto bolo špinavé a veľmi preplnené, s uzučkými uličkami a malými domami nalepenými na seba. Bol som rád keď som odtiaľ odišiel trocha na sever, do parku Írskeho národného dedičstva, v ktorom sa dajú nájsť repliky starých obydlí a lodí. Snáď najlepšie čo môžem o parku povedať je to, že tam výborne varia. Odtiaľ som mal ešte dve hodiny cesty späť do Dublinu, kam som dorazil o siedmej večer. Dokopy som prešiel deväťsto kilometrov za dva dni. Myslel so, že budem mať čas sa zastaviť na viacerých miestach, ale neuvedomil som si že cestná infraštruktúra v Írsku ešte nie je na úrovni civilizovaného sveta, a že spraviť osemdesiat kilometrov za hodinu by bol úspech. Nabudúce spravím tento okruh ešte raz, ale dám si na to štyri dni.

Jozef Purdeš

Jozef Purdeš

Bloger 
  • Počet článkov:  166
  •  | 
  • Páči sa:  226x

Keď som bol mladší, mal som názor na všetko. Čím viac som však toho zažil a videl, tým menej hovorím a viac počúvam. Bojím sa, že onedlho načisot onemiem... Zoznam autorových rubrík:  BiznisHyde parkZelený ostrovAmeeerikaTechnofóbiaĽudiaObrázkyHry a hračkyLen takSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu