Príbeh z jedného domu

Autor: Jozef Purdeš | 14.12.2015 o 10:58 | Karma článku: 12,02 | Prečítané:  3272x

Minulý týždeň prebehla médiami správa o búraní vyše storočného domu, kultúrnej pamiatky, v priamom rozpore s platným stavebným povolením. Vyrastal som v tomto dome, a rád by som sa podelil o svoje spomienky ktoré odtiaľ mám.

Palisády 43 boli centrom mojej rodiny po generácie. Moja prababka a jej sestra tam bývali po desaťročia, postupne vychovávajúc deti, vnúčatá a pravnúčatá. Doteraz si pamätám kuchyňu mojej prababky, plnú detí a ich rodičov. V mojej rodine sa traduje množstvo historiek o živote v tomto dome, ale ja sa budem sústrediť iba na svoje spomienky.

Dom bol obrovský a vnútri ako bludisko. Hlavná vstupná hala nebola nikdy dobre osvetlená, ale vždy príjemne chladila aj v najteplejšom lete. Z nej viedli vchody do dvoch prízemných bytov, ktoré sa pozerali do ulice: byt mojich praprarodičov, a menší byt mojej prapratety, u ktorej som býval. Schody hore viedli do najväčšieho bytu ktorého súčasťou bol ateliér, ktorý mohol slúžiť ako malá telocvičňa. Zvonku sa vchádzalo ešte do jedného veľkého a jedného malého bytu, ale zamurované dvere medzi bytmi svedčili o tom, že všetky byty boli vnútri poprepájané a súčasťou väčšieho komplexu. Dom mal aj pivnicu. Z nej si pamätám ťažké železné dvere, ktoré vraj slúžili ako vchod do bombového krytu.

Pred aj za domom bola záhrada. Tá vpredu mala nádherný zlatý dážď pozdĺž plotu a záhon ruží. Vzadu bola pozemok vskutku obrovský. Okrem ďalšieho veľkého ružového záhonu tu rástli brezy, lipy, jabloň, strieborné jedle a borovice. Trávnik bol dostatočne veľký na futbal pre deti, a dvakrát do roka ho prišiel jeden starý cigáň ručne pokosiť za desať korún.

Najstaršia obyvateľka domu bola moja praprateta Hildegarda, a ktorú každý volal Tante Hilda. Mala cez sedemdesiat keď som sa narodil, a predo mnou vychovávala generacie detí z našej rodiny. Dožila sa požehnaných deväťdesiatich rokov. Ja som do škôlky chodil pod Bratislavským hradom, a tak som cez týždeň žil u nej. Keď som prešiel do školy, trávil som u nej víkendy a keď som bol o niečo starší, už iba nedele.

Tante Hilda bola stará Prešpuráčka. Ja som s ňou hovoril po nemecky, ale rozprávala aj po slovensky a maďarsky. Pamätám si, keď som už bol trochu väčší, ako mi hovorila koho mám na ulici zdraviť „Dobrý deň“ a koho „Čokolom“ alebo „Grüssgott“. Veľmi rád som počúval jej príbehy z minulosti. Najčastejšie rozprávala o vojne: ako ich počas vojny vysťahovali do mestečka Krems v Rakúsku. Ako tam prežili bombardovanie (vrátane nevybuchnutej bomby, ktoré prenikla do ich krytu) a rabovanie Sovietskymi vojakmi. A ako varila a šila pre Sovietskych dôstojníkov, ktorí ju na oplátku chránili pred svojimi vojakmi.

Vo vedľajšom byte bývali moji praprarodičia, moja omama a opapa. Mali štyri deti a veľa vnúčat, a ich byt bol cez víkend vždy plný. Omama výborne varila a jej kuchyňa bola centrom rodinnej aktivity. Obývačke sme sa my deti vyhýbali. Opapa bol architekt, a vždy tam mal rozložený stôl s náčrtmi. Vtedy sa ešte používali také plastové fólie s písmenami a značkami, ktoré sa museli pretlačiť na papier. Občas som dostal tie použité, s písmenkami ktoré nikto nepoužíval.

Na poschodí, v tom veľkom byte bývala rodina Zavarských. Katarína Zavarská bola umelkyňa; má doteraz diela v Slovenskej Národnej Galérii. V byte mala ateliér s veľkými krosnami, kde tvorila tapestrie, a kam ju chodili občas navštevovať celé zájazdy milovníkov jej umenia. Mala dve deti. Jej syn bol o niekoľko rokov starší odo mňa. Chcel byť filmárom, a občas na záhrade alebo pred domom na ulici točil krátke snímky. Mňa naučil skladať si modely lietadiel.

Vo veľkom byte zo strany domu najskôr bývala jedna stará pani. Nepamätám si o nej nič, okrem toho, že som sa jej strašne bál. Neskôr sa tam nasťahoval mladý manželský pár, ktorý mal postupne dvoch synov. Medzi ostatných obyvateľov domu moc nezapadli: boli mladší a hlavne noví. Po revolúcii sa otec dal na politiku a čoskoro sa stal predsedom Demokratickej Strany, aby o niekoľko mesiacov tragicky prišiel o život v automobilovej nehode.

Posledný obyvateľ tohto domu bol starý pán, ktorého som volal Ujo Laci. Mal malý byt na poschodí vzadu, s veľkou terasou obrátenou do záhrady. Hovoril, že bol počas vojny bol majorom v československom oddiele Červenej armády. Učil ma strieľať zo vzduchovky a občas mi ukazoval náboje, ktoré našiel na záhrade, kde bola počas vojny protiletecká batéria. S odstupom času si myslím, že bol dosadený do domu komunistami, aby dával pozor na všetkých tých intelektuálov a umelcov.

Palisády boli vtedy v centre všetkého diania. Keď bolo pekne, chodili sme do Pionierskej záhrady alebo na Slavín. Neďaleko sme mali lahôdky, kam sme chodili na dobošky. Občas popri nás išli papaláši na hrad alebo Slavín. To bolo počuť autá Verejnej Bezpečnosti húkať ešte niekoľko minút dopredu, a tak sme mali dosť času pribehnúť k plotu a pozerať ako sa šesťstotrojky ženú hore kopcom.

Keď som bol malý, trávil som letá v záhrade. Lozil som po prakeri, hral som sa na kovbojov a indiánov alebo staval hrady v malom pieskovisku. Kopal som si loptu alebo staval domčeky z konárov. Mal som luk a šípy z konárov zo zlatého dažďa a gumy do teplákov a strieľal som na terče. V zime som sedel vnútri a hral s Tante Hildou Pexeso. To som mal rád, lebo vo svojom veku si toho už moc nepamätala, a ja som vždy vyhral. S Čiernym Petrom to bolo tak na remízu.

Postupom času som tu trávil menej času. Po revolúcii som tam aj so sestrou strávil ešte celé jedno leto, ale potom som tam chodieval iba na nedele, kým Tante Hilda nezomrela. O pol roka neskôr som opustil Slovensko.

Takmer celý môj život na Slovensku sa točil okolo domu na Palisádoch 43. Tento dom a záhrada boli môj domov. Mal som tam môj štokerlík, na ktorom som sedával keď som bol malý. Tu som si robil lepidlo z múky a vody, vystrihoval veci z časopisov a lepil na papiere. Pozeral som Tante Hildu ako šije na mechanickom šijacom stroji. Utekal z kuchyne keď bola jej podlaha pokrytá lietajúcimi mravcami. Učil sa piecť bublaninu a mlieť mäso na fašírku. Každý večer som si odmodlil Otčenáš a Zdravas v slovenčine a nemčine. Hrať sa na schovávačku pod posteľou.

Dnes mám z tohto domu iba kúsok farebného skla a krásne spomienky. Pre mňa táto budova zomrela keď odišli jej obyvatelia. Tento posledný klinec do jej rakvy ma napĺňa skôr nostalgiou ako hnevom. Som smutný keď vidím na fotkách okno, do ktorého som liezol keď sa mi nechcelo ísť cez dvere, vybité. Mrzí ma, že z Palisád zmizne ďalší kus histórie, ktorej som sa na krátky čas zúčastnil. Ale hoci tehly možno zhodiť, spomienky mi nikto nezbúra.

 

Poznámky: V niektorých článkoch sa uvádzalo, že v budove kedysi bolo nemecké veľvyslanectvo. Nie je to tak. Konzulát NDR bol vedľa. Jeho zamestnanci len používali našu bránu aby sa dostali do garáže, a občas nám doniesličokolády.

Takisto by som chcel napísať zopár slov o tom, ako dom vyzeral pred zbúraním. Budova mala vždy nábeh na popínavý brečtan. Rástol zo zeme rovno pod oknom do kuchyne u mojej omamy. Tá ho však vždy odstránila ešte predtým ako sa doplazil k oknu, aby po ňom nechodil hmyz a iná háveď. Iba keď zomrela, noví majitelia ho nechali rásť. Ale obrástol celú prednú fasádu iba po tom, čo bol dom predaný a opustený.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?