Ostrovy na konci sveta

Autor: Jozef Purdeš | 21.8.2015 o 10:37 | (upravené 21.8.2015 o 11:38) Karma článku: 3,97 | Prečítané:  1288x

Sú na úplnom konci Európy. Kamenisté útesy, ubíjané vlnami, vetom a dažďom, ktoré sa dá na bicykli prejsť za hodinu a kde sa ledva niečo urodí. Nádherné a divoké. Aranské ostrovy.

Na najväčší z týchto ostrovov, Inis Mór, sme sa vybrali lietadlom. Letisko je asi hodinu cesty od Galway na západnom pobreží Írska. Cesta na ostrov trvá osem minút, v stroji ktorý vezme pilota a šiestich pasažierov. Po tom, čo nás všetkých odvážili a porozsadali tak aby bolo lietadlo vyvážené, sme vzlietli a kým sme sa nazdali boli sme opäť na pevnej zemi.

Inis Mór je maličký. Má 14 kilometrov na dĺžku, a možno tri v najširšej časti. Pozdĺž jeho severného pobrežia sa tiahne hlavná cesta, ktorá spája malé dedinky. Áut je tu málo: pravidelná linka trajektu nemá kapacitu pre autá, a tak tu stretnete iba zopár mikrobusov s turistami, prípadne koňmi ťahané povozy. Väčšina turistov sa však presúva z miesta na miesto na bicykloch, ktoré sa dajú prenajať v prístave.

My sme pristáli na východe ostrova a vydali sa na západ k nášmu hotelu. Bolo nádherne. Slnečno, bezvetrie a takmer 15 stupňov; hotové leto na ostrove. Domáci mali dobrú náladu a už zďaleka nás zdravili.

Hotel bol iba nejakých desať minút pešo od letiska a keď sme sa ubytovali, vyrazili sme do hlavného mestečka, Kilronan, vzdialeného ďalších dvadsať minút. Kilronan je centrum ostrova: sú tu jediné potraviny, všetky štyri reštaurácie, jediný obchod so suvenírmi, prístav pre trajekty a samozrejme obrovský obchod so svetrami. Hoci som na ostrove nevidel jedinú ovcu, Aranské ostrovy sú známe najmä svojimi vlnenými svetrami. Hoci sa tieto svetre so svojimi typickými vzormi pletú už vyše sto rokov, stali sa celosvetovo populárnymi až v druhej polovici minulého storočia, a ostrovy na tom kapitalizovali.

My sme však hlavne prišli do Kilronan aby sme si požičali dva z desiatok bicyklov, ktoré tu čakajú na záujemcov z trajektov. Potom sme sa vydali na západný koniec ostrova.

Pobrežná zesta je pomerne rovná a prechádza skultivovanou časťou ostrova. Inis Mór je prakticky len jedna veľká, ošľahaná skala. Trochu zeminy privial vietor, ale po stáročia museli domáci vyrábať pôdu z piesku a morských rias, ktoré premiešali. Keď riasy zhnili a rozložili sa, dali základ tenkej vrstve zeminy, na ktorej sa darí tráve a divým kvetom. Stromov a kríkov je tu minimum; hlavne slúžia ako okrasa okolo domov. Aby pôdu neodvialo a aby dobytok ktorý sa na nej pásol neušiel, ľudia tu už tisícročia ukladali kamene do stien bez muriva. Vraví sa, že len na tomto malom ostrove je vyše jeden a pol tisíca kilometrov takýchto múrov.

Naša cesta viedla pozdĺž kamenných valov, obklopujúcich malé políčka s trávou. V niektorých boli kravy alebo osly. Väčšina koňov pracovala, zapriahnutá do kočov s turistami. Veľa domov v osadách, ktorými sme prechádzali, zívala prázdnotou. Nečudo: počet obyvateľov tu klesol na menej ako polovicu spred sto rokov, a teraz ich na ostrove žije menej ako tisícka. Tí čo ostali sú prevažne na dôchodku alebo sa venujú turistickému ruchu.

Pritom obyvatelia Aranských ostrovov zastávajú dôležitú kultúrnu funkciu v rámci Írska: patria medzi iba 2% Írov, ktorých materinským jazykom je írčina. Hoci väčšina z nich sa naučila aj po anglicky a nemajú problém sa týmto jazykom dorozumievať, pristihol som ich sa medzi sebou rozprávať po írsky. Schválne, ak sem niekedy pôjdete, započúvajte sa ako medzi sebou hovoria námorníci na trajekte.

Ale aj v jazyku zaúradoval turistický ruch. Turisti tu najčastejšie rozprávajú anglicky, španielsky a taliansky. Prevádzkovateľ jedinej kaviarne na ostrove mal zas silný nemecký prízvuk. A najviac som sa prekvapil keď nás pri večeri obsluhovala Marta z Partizánskeho. Tá nám povedala že na ostrove pracuje okolo 15 Slovákov, najmä ako kuchárov a čašníkov. Ona sama tam už robí trinásty rok.

Ale predbieham. Predtým, ako sme stretli Martu, sme bicyklovali na západ. Náš cieľ bolo Sedem Kostolov, malý cintorín s ruinami niekoľkých malých kostolov. V stredoveku patrili tieto kostoly medzi významné pútnické miesta na západe Írska, ale dnes sem nechodí ani veľa turistov. Cintorín na nás pôsobil naozaj spustnuto. Hoci tu sú aj novšie hroby, všetko bolo zarastené vysokou trávou. Neďaleko cez cestu bolo nepokosené ihrisko na galské športy (GAA football a hurling) kde sa hralo zopár miestnych detí s loptou.

Vydali sme sa naspäť k stredu ostrova, k najväčšej turistickej atrakcii: vyše tritisíc-ročnej pevnosti Dún Aonghasa. Táto pevnosť, postavená na najvyššom bode ostrova, naozaj vzbudzuje úctu. Jej tri koncentrické polkruhy kamenných hradieb, na niektorých miestach až štyri metre vysokých, korunujú kopec a sú zďaleka vidieť. Čierny kameň bez malty počas zamračeného a veterného dňa dodáva tomuto miestu veľmi pochmúrnu atmosféru. Vedel som si predstaviť ako sa cítili ľudia v dobe oštepov a prakov, keď sa štverali hore na kopec aby sa pokúsili dobyť toto dielo nespočetných storočí.

Podľa oficiálnej stránky Aranských ostrovov sa tu pevnosť začala stavať okolo roku 1100 pred Kristom, no návštevnícke centrum nám povedalo že do dnešnej podoby pevnosti s troma múrmi a pascami proti koňom sa dostala až v ranom stredoveku. Neviem však proti komu mala Dún Aonghasa chrániť ľudí. Na tomto nehostinnom ostrove sa nemohlo uživiť dosť ľudí aby ju dobili.

Zhora z hradieb je vidieť celý ostrov ako na dlani. Na druhej strane sú zvislé útesy, pri ktorých nie je žiadne zábradlie, a tak ak si dá človek pozor, môže sa pozrieť priamo sto metrov dole na oceán. Nepozorný turista bude mať ešte čas oľutovať, kým padne do mora.

Z Dún Aonghasa sme sa vydali k ďalšej pevnosti, Dún Dúchathair. Zvaná aj Čierna Pevnosť, táto sedí východnejšie, na podmytom výčnelku nad morom. Už bolo neskoro popoludní a turisti, ktorí nespali na ostrove, sa vrátili posledným trajektom na pevninu. Cesta k pevnosti bola iba pre peších, dosť nerovná a kopcovitá. Preto nečudo, že sme tu boli jediní. Vychutnali sme si majestátnu samotu pri zvuku morských vĺn, rozbíjajúcich sa o skaly nejakých 50 metrov pod nami. Potom sme aj my ukončili náš prvý deň, večerou a posteľou.

Ráno sa miestne počasie vrátilo do normálu: dážď a vietor. Počkali sme, kým to najhoršie prešlo a vydali sme sa na bicykloch na východný koniec ostrova. Cestou sme sa zastavili v cintoríne Cill Éinne, kde v piatom storočí založil Svätý Enda jeden z prvých kláštorov v Írsku. Hoci tento kláštor už neexistuje, ruiny kostola z ôsmeho storočia tu ešte stoja. Podľa miestnych povier sme sa prechádzali nad kosťami Svätého Endu a ďalších 120 svätcov.

Z cintorína sme išli ešte kúsok na malú pláž z ktorej bolo vidieť Inis Meáin, stredný ostrov zo súostrovia. Táto pláž bola na konci úzkej zátoky, okolo ktorej sme sa boli prejsť. V mori, v strede zátoky, plávalo asi tucet tuleňov. Zvieratá však boli aj inde. Stovky malých medúz bolo vyplavených na pláži. Neďaleko sa kŕmil kŕdeľ čajok. A na vrchu útesov, na tráve, sa páslo niekoľko zajacov. Opäť sme tu boli jediní ľudia. Svet okolo nás stíchol a spomalil. Vedel by som si predstaviť tu na ostrove stráviť niekoľko mesiacov.

Po tom, čo sme sa pokochali, sme sa vybrali späť. Posledná zastávka v Kilronan aby sme vrátili bicykle, posledný obed a išli sme na trajekt. Hoci sme prileteli, chceli sme si vyskúšať aj plavbu po mori. Hoci sa medzičasom vyčasilo, more bolo ešte stále dostatočne rozbúrené na to aby som mal problém chodiť po palube tejto pomerne veľkej lode (odhadom tam bolo okolo 150 cestujúcich). A to už vôbec nehovorím o triafaní sa do záchodu...

O trištvrte hodinu sme pristáli. Ešte hodinu autobusom a boli sme v Galway. Tam sme nasadli na ďalší autobus a fyzicky vyčerpaní ale mentálne vynikajúco odpočinutí sme odcestovali domov do Dublinu. Aranské ostrovy pre nás odteraz budú pravidelným víkendovým cieľom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?