28. Októbra 2012 zomrela na akútnu otravu krvi Savita Halappanavar, po troch dňoch ukrutných bolestí. Táto zubárka pôvodne z Indie, pracujúca v Írskom meste Galway, bola sedemnásť týždňov tehotná, keď sa objavili komplikácie. Jej plod umieral, a hoci mu lekári ešte stále namerali tep, nemal šancu prežiť. Bohužiaľ, lekárom zákon neumožňoval žijúci plod odstrániť. A tak sa iba prizerali ako v ich opatere zomrela 31-ročná žena.
Takmer okamžite sa zdvihla vlna protestov, nielen v Írsku, ale aj v Británii, Indii a inde, proti zákonu, ktorý zapríčinil smrť Savity. Tento zákon mal totiž už byť dvadsať rokov zmenený, aby sa predišlo práve takejto situácii.
V prípade detí je Írsko mimoriadne konzervatívne. Do začiatku deväťdesiatych rokov bola antikoncepcia, vrátane kondómov, dostupná iba na vypýtanie od lekárnika, a iba pre osoby nad 18 rokov. Ochrana plodu pred narodením bola zakotvená v ústave, a ešte v roku 1957 bola lekárka ktorá vykonala interupciu odsúdená k trestu smrti (rozsudok sa neskôr zmenil na doživotné väzenie). Tento prístup k sexu sa prejavuje v spoločnosti ešte teraz: väčšina mojich známych má aspoň dvoch súrodencov, a pomerne veľa z nich ich má až šesť. Ale časy sa menia, a tí istí ľudia, ktorí vyrastali vo veľkých rodinách, sú dnes takmer často bezdetní. Vďačia tomu najmä otvorenému trhu s antikoncepciou a dostupnosti interupcií v Británii, kam minulý rok vycestovalo za umelým potratom takmer 4000 Írok.
Práve cestovanie do Británie začalo liberalizáciu interupcií v Írsku. V roku 1992 štát nechcel dovoliť mladej obeti znásilnenia, ktorá hrozila samovraždou, vycestovať do Londýna. Najvyšší súd krajiny však rozhodol, že v prípade ohrozenia zdravia matky, vrátane možnosti samovraždy, musí štát umožniť interupcie. Nezadal však termín dokedy by bolo treba prijať legislatívu na túto zmenu, a tak miestni politici urobili to, čo robia najlepšie: zahrabali si hlavu do priesku a na zmenu zákonov zabudli.
Časom sa však situácia pre ženy mierne zlepšila. Dva dodatky k ústave najskôr dali ženám právo vycestovať za interupciou, a neskôr aj právo na informácie ako a kam vycestovať. Napriek týmto zákonom sa však ešte pred necelými troma rokmi musel Európsky súd pre ľudské práva zaoberať sťažnosťami žien, ktoré nemali prístup k informáciám o interupciách.
Po tom, čo Savita zomrela, sa zdvihla vlna protestov. Tisíce ľudí pochodovali menšími mestami v Írsku; v Dubline som bol svedkom demonštrácie okolo 10 000 ľudí (podľa organizátorov). Najväčšia demonštrácia mala okolo 30 000 ľudí. Pre porovnanie, protesty proti kríze, šetreniu alebo prepúšťaniu málokedy presiahnu 2 000 ľudí. Samozrejme, protesty boli aj na druhej strane, za zachovanie zákazu interupcií. Ale verejná mienka už bola natoľko obrátená na stranu ochrany matky, že aj najväčšia a najhlasnejšia skupina proti interupciám, Youth Defense, sa musela obrátiť na podobné skupiny v USA pre financovanie.
Po dlhom politickom boji schválil v Júli tohto roku parlament zákon na ochranu života matiek. Prezident ho podpísal o dva týždne neskôr. Hoci sa pozornosť médií upriamuje na aktívne prerušenie tehotenstva v prípade komplikácií – fyzických alebo psychických – tento zákon najviac pomôže matkám podstupujúcim liečenie, ktoré by mohlo ohroziť ich plod. Odteraz majú ženy napríklad povolené liečiť si rakovinu počas tehotenstva. Plný zákon však začne platiť až po tom, čo Írska lekárska komora nominuje príslušných lekárov na vykonávanie interupcií. Ostáva len dúfať, že sa to stane skôr než zomrie ďalšia matka.