Reťazové listošenie

Autor: Jozef Purdeš | 2.5.2012 o 13:04 | Karma článku: 6,83 | Prečítané:  631x

Začnime niečim, čo snáď všetci dnes poznajú. Dostanete e-mail s vtipom alebo motivačnou prezentáciou. Všimnete si, že tento e-mail bol preposlaný cez snáď desiatich ľudí, a každý z nich ho poslal všetkým kamarátom. Vy ho pošlete ďalej. A teraz si predstavte podobnú situáciu, ale s fyzickými listami, ktoré musíte ručne prepísať. A to, milé deti, bola jedna z našich zábaviek spred čias internetu...

Prišiel som zo školy domov a cez dierky v schránke som si všimol že nám niečo prišlo. Otvoril som schránku a našiel som list, adresovaný mne. „Od koho to môže byť?“ pýtal som sa sám seba. „Čo je v tom liste?“ V tom čase som veľa korešpondencie nedostával. Hoci nás v škole nútili aby sme písali neznámym kamarátom kdesi v Sovietskom Zväze, list čo som práve dostal mal Československú známku. Utekal som do bytu, kde som hneď dopis otvoril.

Zistil som, že som mal obrovské šťastie. Dostala sa mi do rúk možnosť vyhrať Matesa, nájsť lásku alebo dostať vycestovaciu doložku na západ. Ale pozor! Bol tu malý háčik. Musel som tento list desaťkrát opísať a preposlať, inak sa mi stane niečo strašného. Môžem ťažko ochorieť alebo dokonca zomrieť, ak svoju úlohu do dvoch týždňov nesplním. Ale aj ak na dopis zabudnem, mám šancu sa zachrániť. Ako tá pani, ktorá dostala tento dopis a zabudla naňho. Vyhrala v lotérii, ale stratila svoj výherný lístok. Našťastie o pár týždňov dopis opäť našla, rýchlo ho preposlala a na druhý deň zázračne našla lístok z lotérie zastrčený v kuchárskej knihe ako záložku.

Takéto dopisy boli v osemdesiatych rokoch pomerne bežné. Samozrejme, listová komunikácia mala iné rozmery ako elektronická, a tak definícia bežnosti bola približne dva reťazové listy za rok. Chodievali mi hlavne od rodiny alebo spolužiakov. Tí sofistikovanejší ich neprepisovali ručne ale na písacom stroji, kde používali tenké papiere a kopirák. Čím tenší papier, tým viac ich mohli nakopírovať naraz, ale aj tak boli spodné kópie takmer nečitateľné, s veľmi hrubými a rozmazanými písmenami. A nedalo sa to opravovať: ak niekto spravil preklep, vrátil sa na miesto chyby a prekrížkoval ho. Takže tí horší strojopisci za sebou nechávali spúšť viet typu: „Ak tento xxxx dopis poxšleš do dvoch xxxxx týždňov, môže sa xxxx stať...“

Občas som dostával sofistikovanejšie verzie týchto dopisov. Pod ich textom boli uvedené mená a mestá ľudí, ktorí tento dopis dostali predo mnou. A tak som mohol sledovať reťaz tuctu alebo viac ľudí a čudovať sa, ako ma to našlo. V tom čase bol svet oveľa väčší, a ja som nevychádzal z údivu ako málo bolo treba aby ma list našiel krížom cez republiku. Napríklad taký pán Ján Lukáč z Liptovského Mikuláša. Bol odo mňa vzdialený iba cez dvoch ľudí, hoci pre mňa mohlo jeho bydlisko byť rovno na severnom póle. S našou žltou Škodovkou 105L by nám trvalo pol dňa sa tam dopraviť, a také dlhé výlety sme bežne nerobili.

S odstupom času tieto reťazové listy nabrali pre mňa takmer mýtické rozmery. Prepísať ich trvalo dni. A dodnes neviem pochopiť koho vôbec napadlo takéto listy rozposlať. Možno poštu, aby predala viac známok. Alebo ŠtB, ktorá chcela mapovať kto s kým komunikuje. Nech to bol ktokoľvek, postaral sa mi o dni plné zábavy, ktorú vtipný e-mail alebo prezentácia nenahradí. Len škoda že som tú lotériu nikdy nevyhral...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?