Zrazili vám dieťa? Šup s vami do basy!

Autor: Jozef Purdeš | 4.8.2011 o 17:23 | Karma článku: 12,37 | Prečítané:  3306x

Tento príbeh má troch hlavných aktérov. A.J., štvorročný chlapec, ktorého zrazilo a zabilo auto keď utekal cez cestu. Jerry Guy, vodič auta ktoré zrazilo chlapca, a ktorý si za svoj čin odsedel 6 mesiacov. A Raquel Nelson, chlapcova matka, ktorá bola uznaná vinnou za neúmyselné zabitie jej syna, a ktorej hrozili tri roky väzenia.

Začiatkom apríla minulého roku sa Nelson vracala so svojimi deťmi z nákupu. Autobus im ušiel, a tak museli čakať niečo vyše hodiny na ďalší. Už sa stmievalo keď vystúpili pri svojej bytovke, a deti boli unavené a nervózne. Namiesto pol kilometrovej prechádzky k najbližšiemu prechodu a potom kráčať pol kilometra naspäť sa celá rodina, rovnako ako ostatní cestujúci ktorí vystúpili, rozhodla prejsť cez cestu v mieste kde vystúpili.

Všetci zastali na ostrovčeku v strede cesty, aby počkali kým autá prejdú. Po chvíli, z dôvodu ktorý sa už nikdy nedozvieme, sa A.J. rozbehol cez cestu. Hoci sa jeho matka aj s jednou z dvoch dcér rozbehla za ním, už ho nechytila. Auto, ktoré ho zasiahlo, ho na mieste zabilo a zranilo matku aj dcéru. Vodič ani nespomalil kým sa stratil z dohľadu.

Jerryho Guya udal jeho sused keď si v novinách prečítal čo sa stalo. Pri vypočúvaní sa Guy priznal, že mal vypité a bol pod vplyvom liekov proti bolesti. Policajti ho poznali: v minulosti už spôsobil dve nehody (jednu dokonca na rovnakom úseku cesty ako teraz) a vždy z miesta činu ušiel. Či už vtedy vedeli že Guy bol aj legálne slepý na jedno oko nie je jasné. Prokurátor sa s ním dohodol: Guy sa priznal k úteku z miesta činu a dostal šesť mesiacov nepodmienečne a štyri a pol roka podmienku.

Tým by sa táto aféra skončila, keby o niekoľko mesiacov neskôr miestny denník, Atlanta Journal Constitution (AJC), nevytlačil dlhý článok o ťažkostiach chodcov v Atlante. Marietta, severozápadne od Atlanty, bola vtedy totiž vyhlásená za jedenáste najnebezpečnejšie mesto v USA pre chodcov, a AJC začalo zbierať prípady zrazených chodcov. Nemali to ťažké: Atlanta všeobecne je veľmi nepriateľská k chodcom. Hoci staršie časti mesta majú chodníky (väčšinou neupravené, často s prerastenými kríkmi, ktoré zasahujú hlboko do chodníkov), v novších častiach mesta chodníky už nenájdete. Vodiči sú tak nenavyknutí na chodcov že často si ich nevšimnú aj keď sú na prechode, ak tam nie je dopravná signalizácia. Článok v AJC sa však sústredil najmä na nedostatky v umiestnení prechodov pre chodcov – často sú totiž ďaleko od miest kde ľudia potrebujú prekročiť cestu, napríklad pri zastávkach autobusov alebo pred obchodmi.

Po tomto článku, v ktorom bola spomenutá aj Nelson, ju prokurátor za okres Cobb, kde sa nehoda stala, zažaloval za neúmyselné zabitie druhého stupňa za to, že nepoužila prechod pre chodcov. Od začiatku bolo jasné, že táto žaloba bola namierená proti obyvateľom okresu ktorí používajú hromadnú dopravu. Cobb je totiž mimoriadne nepriateľský voči chodcom a hromadnej doprave. Tento veľmi konzervatívny a bohatý okres napríklad odmieta vpustiť autobusy a metro z Atlanty. Namiesto toho má vlastnú dopravu, s iba dvoma styčnými bodmi s mestskou dopravou. Väčšina obyvateľov Cobbu sa totiž bojí že mestská doprava by uľahčila chudobnejším obyvateľom Atlanty sa tam nasťahovať. Tým, ktorým sa to podarilo, sťažuje okres život rušením a obmedzovaním spojov, umiestnením zastávok v nepriaznivých miestach a podobne. (Poznámka z vlastnej skúsenosti: hoci tam nežijem, pracujem v okrese Cobb. Jednosmerná 30-kilometrová cesta hromadnou dopravou do roboty by trvala približne 3 hodiny, najmä preto, lebo autobusy Cobbu odchádzajú zo styčného bodu s mestskou dopravou 5-10 minút predtým ako má doraziť mestský autobus a majú hodinové intervaly.)

Málokoho miestneho prekvapilo keď ju súd uznal vinnou za zabitie. Hrozilo jej trojročné nepodmienené väzenie. Jej príbeh však prebrali národné médiá. Všimli si najmä to, že jej porota nebola porotou jej seberovných. Túto mladú černošku totiž súdili výlučne starší belosi. Keď sa ich jej obhajca spýtal či niekedy použili hromadnú dopravu, ani jeden sa neprihlásil. Zopár ich zdvihlo ruku keď sa ich obhajca spýtal či vôbec niekedy sedeli v autobuse. Tí čo sa prihlásili totiž skúsili kyvadlovú dopravu z parkoviska pred bránu bajzbalového štadiónu v Atlante. Títo ľudia nevedeli nič o tom, aké to je vláčiť so sebou tri malé deti po autobusoch, čakať hodinu na spoj, a potom ich ťahať ešte kilometer k prechodu a späť.

Sudca nakoniec podľahol tlaku médií a odsúdil Nelson na rok podmienečne a 40 hodín nútených prác. Nelson sa okamžite proti rozsudku odvolala. Ostáva len dúfať že nabudúce dostane porotu, ktorá sa bude vedieť vžiť do jej situácie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?